pondelok 28. júla 2014

Každé je iné...

Včera, sediac na hojdačke pod stromom, s Luckou sme začali rozoberať vlastnosti našich mačiek. Každý chovateľ vie, že každé zo zvierat je iné, každé má svoju vlastnú povahu, vlastnosti, zvyklosti. Rovnako ako aj my, ľudia.
Výsledok  našej analýzy bol nasledovný:
Murko- odvážny dobráčik. Prítulný kocúrik - avšak výlučne k nám trom, dobráčik, hlavne ja by som s ním mohla spraviť čokoľvek, a neuhryzol by, maximálne by sa len tak dotkol zúbkami. To aj robí, že mi obhryzkáva prsty a pri tom tak mľaská, že chaša- chaša, smejeme sa na tom. A odvážny preto, že jediný sa odvážil vstúpiť a aj zotrvať vo vnútri v dome. Ostatné mačky zo zvedavosti nakuknú, Miranda občas aj vôjde pár metrov, ale hneď beží preč. Murino nie. Ten si zvykol a zakaždým, keď ma vidí, ako idem dnu, už bežká zo záhrady a ide so mnou do domu. Vie, že v kuchyni ho vždy čaká nejaká dobrôtka.



Hovorca - krásny a pyšný bojko. Najväčší z našich kocúrov, mazne sa, len keď sa mu chce, vyvaľuje okrúhle veľké oči,  natŕča hlavu a obtiera sa, nechá sa hladkať, až v extáze ježí ten svoj krásny huňatý chvost. Ale akonáhle sa mu niečo znepáči, tak zamraučí, hneď zmení výraz, zazrie na nás šikmými očiskami, hodí chvostiskom a ujde pár metrov do bezpečnej zóny. A bojko je preto, že na to, aký je veľký a pyšný kocúru, tak jediný sa chudák cestou k vetovi raz počúral a raz aj dokakal, že sme ho museli celého doma sprchovať.


Ryšjú - plachý lovec. Od tej nehody, keď bol na pokraji smrti, je veľmi plachý, a obozretný. Keď ho chytím, tak sa vyvalí a pradie, ale kým sa mi to podarí, tak sa so mnou hrá na schovku okolo stromov, prípadne stolov. Ak ho nechytím na piatykrát, už viem, že nič z toho nebude, že sa nechce hladkať. A zároveň je asi najväčší lovec a tulák z našich kocúrov. Väčšinou je za záhradou v krovinách a loví myši alebo vtáčiky. Raz sme ho videli, ako v letku, meter nad zemou, lapil chudáka drozda.

Miranda - roztržitý plaško.


Tigrica - nedôverčivá matka. Nezabudla, stále tam ostala stopa z jej mačacieho detstva. Nechá sa nám pohladiť, aj po ňufáčiku, ale musí mať fakt na to náladu, inak tiež len tak nahnevane pozrie a odíde.
Vločka - pyšná panička
Heba - pokojný nezávislý huňáčik. Má najjemnejšiu kožušinku, ako zajačik, a už sa dá aj pohladkať, a hneď ako ju chytím, pradie.


No a chúďatko Prstienu sme nazvali mizantropom, hoci je to veľmi krásna mačka, taký plyšáčik. Lebo tá nás asi fakt neznáša, zazerá na nás šikmými očami, s nazlosteným výrazom a uteká od nás, ako keby sme boli jej nepriatelia.

Last but not least - Riki - verný priateľ, náš psík,  náš deväťročný verný spoločník. Tu vidno ten totálny rozdiel medzi mačkou a psom. Mačka je pani, hrdá, nezávislá, robí si, čo ona chce. Psík, ten je verne s človekom, ako Aďo povedal, nechal by sa od neho aj operovať, keby mu to prikázal, taký je oddaný svojmu pánovi.