Murinko ostane pre mňa vždy špeciálnym kocúrom, lebo taký blízky vzťah som si ešte nevytvorila hádam ku žiadnej mačke, čo som kedy mala, a to som ich mala už dosť. V čase, keď píšem tento príspevok, Murinko už nie je medzi nami. Stalo sa to, čoho som sa bála, že sa raz stane, že bude na nás, keď budeme definitívne musieť rozhodnúť o Murinkovom osude.Aby sme na neho nezabudli, zopár spomienok...
Po tom, ako mu v jeseni 2014 začali zlyhávať obličky, mali sme ho takmer celú zimu dnu, čiže si na nás ešte viac zvykol a my sme mu aj viac dovolili. Najprv nemal dovolené vyskočiť na gauč, spal len na koberčeku pod stolom, ale časom spával nám na kolenách, s Aďom trávil celé večery pri telke, ležiac na ňom v rôznych polohách....
Vždy, keď vošiel dnu, zavrnkal, a bežiac hore po schodoch vrnkal - vrn, vrn, ako by nás zdravil, vlastne nie akoby, určite nás zdravil svojou mačacou rečou...smiali sme sa, že priam hrkoce, také zvuky vydával..
Keď chcel vyskočiť na kolená, tiež sa najprv kukol, opýtal sa zamraukaním, či môže, a už bol hore...Keď zbadal, že pracujem na počítači, hneď mi bol na kolenách, schúlil sa tam, priadol mi a spinkal a pracoval so mnou, volali sme ho, že "účtovný kocúr"
Bol malinký, od malička bol najmenší zo všetkých mačiek, a potom, ako ochorel, a bol na diéte, už nemal šancu pribrať, ale bol úžasný, prítulnučký, dobručký,
volala som ho náš Dobráčik, nikdy ma neuškriabol, neuhryzol, fakt bol to špeciálny kocúr.
Bol múdručký, všetko rozumel, čistotný, vždy chodil len na záchodík do kuchyne pod stolom..
Vonku najradšej spinkával v malinčí, mal tam taký prírodný brlôžok, keď som ráno vyšla von, buď bežal ku mne z malinčia, alebo som išla za ním, a tam som ho vždy našla.
Niekedy, keď som ho začala hladkať, párkrát som mu prešla rukou po kožúšku, a takmer hneď sa zvalil bokom na zem, až mu kosti zhrkotali a už sa celý šťastný vyvaľoval a priadol, niekedy to bolo až neskutočné, že taký malý kocúr vydáva zvuky takých decibelov...
Od jesene 2014 strávil so mnou celé dni, hlavne zimu bol takmer stále dnu so mnou, stal sa súčasťou nášho bytu, bol to náš každodenný milý spoločník. Keď sa nechcel hladkať a chcel mať kľud, vybral sa na svoje miestešká, mal ich zopár, kde rád driemal - na prútenom koši na chodbe s výhľadom na celý dom, na sedacom vaku u Lucky, predtým v poličke medzi knihami, na stoličkách pod stolom, na jeho podložke na gauči, na kresle, v obývačke dolu pod stolom...
