štvrtok 30. júla 2015

Murinko - kocúrik miláčik

Murinko ostane pre mňa vždy špeciálnym kocúrom, lebo taký blízky vzťah som si ešte nevytvorila hádam ku žiadnej mačke, čo som kedy mala, a to som ich mala už dosť. V čase, keď píšem tento príspevok, Murinko už nie je medzi nami. Stalo sa to, čoho som sa bála, že sa raz stane, že bude na nás, keď budeme definitívne musieť rozhodnúť o Murinkovom osude.
Aby sme na neho nezabudli, zopár spomienok...
Po tom, ako mu v jeseni 2014 začali zlyhávať obličky, mali sme ho takmer celú zimu dnu, čiže si na nás ešte viac zvykol a my sme mu aj viac dovolili. Najprv nemal dovolené vyskočiť na gauč, spal len na koberčeku pod stolom, ale časom spával nám na kolenách, s Aďom trávil celé večery pri telke, ležiac na ňom v rôznych polohách....
Vždy, keď vošiel dnu, zavrnkal, a bežiac hore po schodoch vrnkal - vrn, vrn, ako by nás zdravil, vlastne nie akoby, určite nás zdravil svojou mačacou rečou...smiali sme sa, že priam hrkoce, také zvuky vydával..
Keď chcel vyskočiť na kolená, tiež sa najprv kukol, opýtal sa zamraukaním, či môže, a už bol hore...
Keď zbadal, že pracujem na počítači, hneď mi bol na kolenách, schúlil sa tam, priadol mi a spinkal a pracoval so mnou, volali sme ho, že "účtovný kocúr"
Bol malinký, od malička bol najmenší zo všetkých mačiek, a potom, ako ochorel, a bol na diéte, už nemal šancu pribrať, ale bol úžasný, prítulnučký, dobručký,
volala som ho náš Dobráčik, nikdy ma neuškriabol, neuhryzol, fakt bol to špeciálny kocúr.
Bol múdručký, všetko rozumel, čistotný, vždy chodil len na záchodík do kuchyne pod stolom..
Vonku najradšej spinkával v malinčí, mal tam taký prírodný brlôžok, keď som ráno vyšla von, buď bežal ku mne z malinčia, alebo som išla za ním, a tam som ho vždy našla.
Niekedy, keď som ho začala hladkať, párkrát som mu prešla rukou po kožúšku, a takmer hneď sa zvalil bokom na zem, až mu kosti zhrkotali a už sa celý šťastný vyvaľoval a priadol, niekedy to bolo až neskutočné, že taký malý kocúr vydáva zvuky takých decibelov...
Od jesene 2014 strávil so mnou celé dni, hlavne zimu bol takmer stále dnu so mnou, stal sa súčasťou nášho bytu, bol to náš každodenný milý spoločník. Keď sa nechcel hladkať a chcel mať kľud, vybral sa na svoje miestešká, mal ich zopár, kde rád driemal - na prútenom koši na chodbe s výhľadom na celý dom, na sedacom vaku u Lucky, predtým v  poličke medzi knihami, na stoličkách pod stolom, na jeho podložke na gauči, na kresle, v obývačke dolu pod stolom...


pondelok 28. júla 2014

Každé je iné...

Včera, sediac na hojdačke pod stromom, s Luckou sme začali rozoberať vlastnosti našich mačiek. Každý chovateľ vie, že každé zo zvierat je iné, každé má svoju vlastnú povahu, vlastnosti, zvyklosti. Rovnako ako aj my, ľudia.
Výsledok  našej analýzy bol nasledovný:
Murko- odvážny dobráčik. Prítulný kocúrik - avšak výlučne k nám trom, dobráčik, hlavne ja by som s ním mohla spraviť čokoľvek, a neuhryzol by, maximálne by sa len tak dotkol zúbkami. To aj robí, že mi obhryzkáva prsty a pri tom tak mľaská, že chaša- chaša, smejeme sa na tom. A odvážny preto, že jediný sa odvážil vstúpiť a aj zotrvať vo vnútri v dome. Ostatné mačky zo zvedavosti nakuknú, Miranda občas aj vôjde pár metrov, ale hneď beží preč. Murino nie. Ten si zvykol a zakaždým, keď ma vidí, ako idem dnu, už bežká zo záhrady a ide so mnou do domu. Vie, že v kuchyni ho vždy čaká nejaká dobrôtka.



Hovorca - krásny a pyšný bojko. Najväčší z našich kocúrov, mazne sa, len keď sa mu chce, vyvaľuje okrúhle veľké oči,  natŕča hlavu a obtiera sa, nechá sa hladkať, až v extáze ježí ten svoj krásny huňatý chvost. Ale akonáhle sa mu niečo znepáči, tak zamraučí, hneď zmení výraz, zazrie na nás šikmými očiskami, hodí chvostiskom a ujde pár metrov do bezpečnej zóny. A bojko je preto, že na to, aký je veľký a pyšný kocúru, tak jediný sa chudák cestou k vetovi raz počúral a raz aj dokakal, že sme ho museli celého doma sprchovať.


Ryšjú - plachý lovec. Od tej nehody, keď bol na pokraji smrti, je veľmi plachý, a obozretný. Keď ho chytím, tak sa vyvalí a pradie, ale kým sa mi to podarí, tak sa so mnou hrá na schovku okolo stromov, prípadne stolov. Ak ho nechytím na piatykrát, už viem, že nič z toho nebude, že sa nechce hladkať. A zároveň je asi najväčší lovec a tulák z našich kocúrov. Väčšinou je za záhradou v krovinách a loví myši alebo vtáčiky. Raz sme ho videli, ako v letku, meter nad zemou, lapil chudáka drozda.

Miranda - roztržitý plaško.


Tigrica - nedôverčivá matka. Nezabudla, stále tam ostala stopa z jej mačacieho detstva. Nechá sa nám pohladiť, aj po ňufáčiku, ale musí mať fakt na to náladu, inak tiež len tak nahnevane pozrie a odíde.
Vločka - pyšná panička
Heba - pokojný nezávislý huňáčik. Má najjemnejšiu kožušinku, ako zajačik, a už sa dá aj pohladkať, a hneď ako ju chytím, pradie.


No a chúďatko Prstienu sme nazvali mizantropom, hoci je to veľmi krásna mačka, taký plyšáčik. Lebo tá nás asi fakt neznáša, zazerá na nás šikmými očami, s nazlosteným výrazom a uteká od nás, ako keby sme boli jej nepriatelia.

Last but not least - Riki - verný priateľ, náš psík,  náš deväťročný verný spoločník. Tu vidno ten totálny rozdiel medzi mačkou a psom. Mačka je pani, hrdá, nezávislá, robí si, čo ona chce. Psík, ten je verne s človekom, ako Aďo povedal, nechal by sa od neho aj operovať, keby mu to prikázal, taký je oddaný svojmu pánovi.


piatok 18. mája 2012

Fotografie z májovej záhrady plnej mačičiek...

Hovorca oddychuje..

Hovorca loví...


Hovorca allias Hovorko sa vyvaľuje..


Vločka na prírodnom ležovisku - "váľanici"





Vločka s Prstienkou


Ryšavček sleduje..

Ryšavček sa ide schovať...

Boj o ležovisko vyhrala Prstienka

Príprava na boj o ležovisko



Mačička Heba

Hovorca

Keď má človek doma jedného kocúra, je to takmer na betón  isté, že sa volá Muro. Ale keď vám v priebehu 2 týždňov pribudne 12 mačiatok, objaví sa malý problém, ako sa budú volať. Nám sa takéto niečo prihodilo minulý rok na jar. Mačiatka mala naša Vločka a aj Tigrica a Mirandou, pôvodne mačky od susedov, ktoré sme prichýlili...Keďže sme boli rozhodnutí takmer všetky  mačiatka rozdať, veľmi sme nad menami ani neuvažovali. Zopár mien bolo istých - už spomínaný Murko - čierny kocúrik, a ešte napríklad Ryšavček, neskôr Rišjú.
Vačšinu mačiatok sa nám však nepodarilo umiestniť a bolo už viac-menej isté, že zostanú u nás. A ako správni chovatelia a milovníci mačiek sme nemohli dopustiť, aby tie krásne huňaté tvory boli bez mena.
Ale ako pomenovať napríkald tri bielo- čierne mačiatka, o ktorých sme poriadne ani nevedeli, akého sú pohlavia a mali sme problém aj vôbec rozoznať, ktoré je ktoré?  V takýchto prípadoch pristupujeme na indiánsku metódu dávania mena podľa vlastností, ktoré sa u mačiatok už  začínali celkom výrazne prejavovať. Takto prišiel k svojmu menu aj Hovorca.
Neviem presne, čo určuje, aká komunikatívna bude mačka, je to zrejme dané aj geneticky a druhovo, ale naše mačiatka, keď boli malé, sa veľmi zvukovo neprejavovali. Niekedy sme sa smiali, či sú to vôbec mačky, keď nemravčia. Bolo to iste aj tým, že vždy  mali dostatok krmiva a nikdy si ho nemuseli "pýtať". Takto to trvalo pár týždňov, ale neskôr sa predsa len jeden jedinec prejavil. Keď som svoje "stádočko"  - ako ich žartovne nazývam - išla chovať, malý bielo-čierny kocúr sa začal prejavovať veľmi dôrazne a konečne sme počuli poriadny mravkot. Andrej raz zažartoval, že - aha, hovorca, pýta za všetkých - a tak dostal  kocúrik svoje meno. Hovorca.
Teraz, keď už má rok, akosi zlenivel a už zase nemraučí, ale meno mu už prischlo.

takto sa mazne....




Hovorca je veľmi krásny - ušatý kocúrik.
a takto sa vyvaľuje...