Hovorca

Keď má človek doma jedného kocúra, je to takmer na betón isté, že sa volá Muro. Ale keď vám v priebehu 2 týždňov pribudne 12 mačiatok, objaví sa malý problém, ako sa budú volať. Nám sa takéto niečo prihodilo minulý rok na jar. Mačiatka mala naša Vločka a aj Tigrica a Mirandou, pôvodne mačky od susedov, ktoré sme prichýlili...Keďže sme boli rozhodnutí takmer všetky mačiatka rozdať, veľmi sme nad menami ani neuvažovali. Zopár mien bolo istých - už spomínaný Murko - čierny kocúrik, a ešte napríklad Ryšavček, neskôr Rišjú.
Vačšinu mačiatok sa nám však nepodarilo umiestniť a bolo už viac-menej isté, že zostanú u nás. A ako správni chovatelia a milovníci mačiek sme nemohli dopustiť, aby tie krásne huňaté tvory boli bez mena.
Ale ako pomenovať napríkald tri bielo- čierne mačiatka, o ktorých sme poriadne ani nevedeli, akého sú pohlavia a mali sme problém aj vôbec rozoznať, ktoré je ktoré? V takýchto prípadoch pristupujeme na indiánsku metódu dávania mena podľa vlastností, ktoré sa u mačiatok už začínali celkom výrazne prejavovať. Takto prišiel k svojmu menu aj Hovorca.
Neviem presne, čo určuje, aká komunikatívna bude mačka, je to zrejme dané aj geneticky a druhovo, ale naše mačiatka, keď boli malé, sa veľmi zvukovo neprejavovali. Niekedy sme sa smiali, či sú to vôbec mačky, keď nemravčia. Bolo to iste aj tým, že vždy mali dostatok krmiva a nikdy si ho nemuseli "pýtať". Takto to trvalo pár týždňov, ale neskôr sa predsa len jeden jedinec prejavil. Keď som svoje "stádočko" - ako ich žartovne nazývam - išla chovať, malý bielo-čierny kocúr sa začal prejavovať veľmi dôrazne a konečne sme počuli poriadny mravkot. Andrej raz zažartoval, že - aha, hovorca, pýta za všetkých - a tak dostal kocúrik svoje meno. Hovorca.
Teraz, keď už má rok, akosi zlenivel a už zase nemraučí, ale meno mu už prischlo.