Miranda a Tigrica

Ďalšie dve z našich mačacích krásavíc.
Sú u nás už dva roky a boli to nechcené mačiatka, ktoré k nám jedného dňa priniesla susedove mačka. Prikvitla vtedy s kompletným potomstvom z jedného vrhu - štyrmi mačiatkami. My sme vtedy mali dve vlastné mačky, obidve krátko po okotení, takže mačeniec bolo až-až. Logicky sme sa tomuto prírastku veľmi netešili, ale boli sme so susedou dohodnutí, že pre tie "ich" mačiatka nájde nových majiteľov, teda že to bude v pohode. Situácia sa však vyvíjala trochu inak, ako sme chceli. Mačiatka boli veľmi divé, zdržiavali sa v podstate len v kroví, chytiť ich bolo takmer nemožné. Mala som s mačkami bohaté skúsenosti, aj s ich krotením, ale v prípade týchto mačiek všetko zlyhalo. Dve sa nám podarilo horko-ťažko chytiť, hrýzli a škriabali pritom ako divé. Uchýlili sme sa dokonca k nastražovaniu pascí, napríklad snažili sme sa ich nalákať do prepravky, ktorú sme potom chceli z diaľky pomocou motúzika zatvoriť, ale jedna z mačiek ušla dokonca aj s tou prepravkou a nakoniec sa jej aj tak podarilo vyslobodiť. Výsledkom tohto všetkého bolo, že sme mačky značne vystresovali a začali sme si byť istí, že už ich nechytíme. Suseda to potom vzdala a prestala hľadať aj záujemcov o "adopciu".
Čas plynul a mačky nakoniec ostali u nás. Bolo nám ich ľúto, vlastne oni si nás vybrali, nuž sme sa zmierili s tým, že zas máme o dve mačky - a ešte k tomu samice - viac. Až postupne sme si uvedomovali, aké sú krásne a aké majú vzácne sfarbenie. Jedna pravá trojfarebka a druhá bielo-tigrovano-ryšavá. Prvej dala Lucka meno Miranda - nejak sa jej to prirodzene hodilo - je to totiž taká hrdá, dôstojná mačka - a druhá dostala meno Tigrica - podľa sfarbenia a jej divej, neskrotnej povahy.
Prišla jar a s ňou bohatá nádielka mačacieho potomstva. Okotila sa totiž naša mačka Vločka a krátko po nej aj Tigrica s Mirandou. Mirandu sa nám už aj predtým podarilo chytiť a pohladkať, ale Tigrice sa mi fakt podarilo prvýkrát dotknúť, až keď sa okotila. Prišla vtedy ku mne, málinko zamňaukala a ja som jej len tak jemne prešla rukou po chrbte a hneď ušla. Vtedy som zbadala, že už má mačiatka, akoby mi vtedy prišla len oznámiť, že ich má. Myslela som si, že sa už konečne zmenila, že sa sprítulnila, ale kdeže. Stále mala v očiach takú obozretnosť, nedôveru, nebol to celkom strach. Dosť ma to mrzelo, keďže sme im to vlastne spôsobili my tou našou prílišnou snahou chytiť ich a dať preč. Ale oni nám v podstate prešli cez rozum, nedali sa a ostali u nás.
Koncom leta sme ich dali sterilizovať a teraz sú z nich nádherné obrovské mačky a musím povedať, že výborné lovkyne. Miranda sa nechá pohladkať, vie sa aj pomaznať, ale u Tigrice je úspechom, keď jej dokážem prejsť rukou raz- dvakrát po chrbte, akonáhle to skúšame napríklad pod bradou - iné mačky to zbožňujú - tak to by ste mali vidieť ten jej pohľad, v ktorom sa jasne zračí čosi ako "no tak toto si už nedovoľuj, neboj, ja som nezabudla". A keď nás ani ten pohľad neodradí, nastupujú jej zúbky. Ale vtedy to už radšej vzdávam ja. Predsa len, je to Tigrica...