V angličtine sa takejto farbe hovorí ginger. Zázvor. Veľmi milé. Možno, že sme ho tak aj mali pomenovať, ale nám to jednoducho vyšlo tak automaticky, "ako nám jazyk narástol" , že hneď bol Ryšavček, a aby sme tam dali trochu tej angličtiny, Lucka vymyslela, že bude Rišjú. Aj to prišlo tak spontánne.
Nikdy som ešte nemala ryšavého kocúra. Ryšavček je prvý. Narodil sa Mirande v máji minulého roku - je to Murkov v brat z jedného vrhu - a hneď, ako sme videli, že Miranda má ryšavé mačiatko, sme si povedali, že si ho necháme, že ryšavý bude náš, hoci vtedy sme ešte ani netušili, či to je kocúr, či mačka. Hoci vychádajúc z mojich predchádzajúci vedomostí a skúseností som čisto ryšavú mačku - samicu ešte nevidela. Neskôr som si túto skutočnosť overila aj na amerických internetových stránkach jednej chovateľskej stanice, kde bolo vysvetlené, že ryšaví bývajú väčšinou kocúri, že je to dané geneticky. To, že náš Rišjú je naozaj kocúrik, sme s istotou vedeli, až keď mal okolo dvoch mesiacov...ale predpoklad bol správny.
Ryšavček bol odmalička trochu plachejší kocúrik, nedal sa ľahko chytiť, ale keď sa mi to podarilo, po krátkom hladkaní už priadol ostošesť...Obdivovali sme jeho stavbu tela, odmala bol taký malý zavalitý cvalík, nie tučný, ale mal veľmi pevné a svaltnaté telo, hoci bol ešte mača. Mne sa jednoznačne ryšavá farba spája s rysom a rys, keďže je dobrý lovec, vychádala som z toho, že aj ryšavý kocúr musí byť dobrý lovec a u nášho to teda sedí stopercentne. Zo všetkých našich kocúrov ani jednému sa nechce liezť na strom, Ryšavček však akonáhle zbadá nejakého drozdíka, v mihu je hoci aj v štvormetrovej výške na strome. Je to žiaľ tak, vtáci to v našej záhrade nemajú ľahké...
Ryšavček povesť ryšavého kocúra - lovca potvrdzuje dokonale. Nie sú to len vtáčiky, ale aj čmeliaky a všelijaký iný hmyz, po ktorom sa hneď vrhá. Bol to teda - aj stále je - taký malý neposedník, stále po niečom skákal, snoril po záhrade a žiaľ, aj mimo záhrady. Jedna takáto výprava do susedného dvora sa mu takmer stala osudnou. Mnohé veci v živote človek nemôže ovplyvniť, a jednou z takýchto je aj fakt, že naši najbližší susedia z hornej strany chovajú nemeckého ovčiaka. Teraz nech sa milovníci psov nepohoršujú, ja mám tiež psa a mám ho rada, ale toho zabijáka od susedov vskutku nemusím...a keď ho vidím, nemám naozaj pre neho pekné slovo.....Za tie roky nám už totiž zabil osem mačiek...Jasné, vždy to bolo na ich pozemku, prebehli tam naše mačky, nebola to jeho chyba, je to len pes, my si máme na mačky dávať pozor, ale ja tak....Ide mi na nervy a hotovo!
V ten mrazivý zimný večer skrátka nechýbalo veľa a k obetiam toho zabijaka by sa bol pridal aj ďalší náš kocúrik. Mal však vtedy šťastie. Akurát som bola na dvore chovať mačky, keď som zrazu začula hrozný mraukot. V prvej chvíli som nevedela identifikovať, čo sa to vlastne deje, či sa naše mačky niekde pobili - aj to sa stane, ale toto bolo iné, bolo to bolestné mraučanie, bolo to volanie o pomoc...Vonku bola tma, tak som utekala za zvukom, až po pár sekundách som zbadala za plotom mihnúť sa čosi ryšavé a vtedy mi došlo, že práve pes napadol kocúrika a hryzie ho...
 |
| Moj zachránený kocúrik |
 |
| Našťastie kocúrik prežil |
V záhrade bolo vtedy pol metra snehu. Keď som zbadala, čo sa deje, rozbehla som sa tým smerom, lepšie povedané, v rýchlosti som sa tam brodila a revala na susedovho psa, nech prestane. Našťastie ma poslúchol, to je jeho pozitívum, že reaguje hneď, je múdry, hoci nie je cvičený, vedel, že robí zle a kocúra pustil. To kocúr využil a ušiel smerom k susedovmu domu. Rýchlo som letela do susedov, vtrhla som do dvora a hľadala kocúra.
Bol zalezený pod lavicou a mňaučal, volala som ho, ale nešiel ku mne. Išla som chytro po Aďa, aby zadržal Rexa, a kocúrika sme vytiahli. Rýchlo sme s ním utekali do nášho dvora, že ho prezrieme, ale vytrhol sa nám a ušiel do záhradných búd. Aďo vravel, že kocúr je v poriadku, keď ušiel, ale mne to nedalo pokoja, hľadala som ho a našla som ho spinkať v jednom z našich mačacích brlôžkov. Ležal schúlený do klbka. Na pohľad vyzeral v pohode, ale predsa som si povedala, že ho prezriem. Otočila som ho na bruško, a vtedy som zbadala v spodnej časti brucha ranu o priemere asi päť centimetrov. Mal zahryznuté až do mäsa. Neváhali sme, zobrali kocúra a išli na veterinárnu pohotovosť. Tam sme až videli, aká veľká bola rana, a vet nám povedal, že je šťastie, že kocúrik mal dobrú vrstvu tuku na brušku, lebo mu zrejme zahryzol len tam, a črevá vyzerali v poriadku. To bol veterinárov odhad. Nechal si ho tam, musel spraviť revíziu brušnej dutiny, a ak bude všetko okej, tak ranu zašiť. No a aby toho nebolo málo, povedal, že nám ho rovno aj vykastruje, že sa nebude tak túlať. Veľmi som ho chudáčika ľutovala, ale súhlasila som s tým, keď už je ubolený, nech to má za sebou naraz.
V noci nás vet kontaktoval, že kocúr je zoperovaný a môžeme si ho zobrať. Prišli sme po neho. Kocúrik mal oblečenú košieľku a spal. Nasledoval mesiac liečby a rekonvalescencie v kuchyni u starkého. Bol skutočne strašne ubolený. Svoje spravila aj košieľka od veta, s tým sme mali skúsenosti už aj z kastrácie mačiek. Tá pôsobí ako skutočný paralyzér. Aj relatívne zdravá mačka navlečená v košieľke, či pančuche, sa nedokáže normálne hýbať, nie to ešte kocúr, čo má tržnú ranu cez pol brucha. Prvý týždeň len ležal a prvé dva týždne pil a žral len z ruky. Na toaletu chodil pekne do krabice, nikto ho to neučil a hneď to vedel, nejak sa tam zrejme doplazil aj v tých bolestiach. Až po mesiaci kocúrik vyšiel na dvor a zvítal sa s bratom Murkom a ostatnou mačacou rodinkou.
